13. listopadu 2010 v 10:56 | by slsi
|
Nemusíte to čítať, vážne nie, len som to zo seba potrebovala dostať :)...Je to veľmi dlhé, ale pokiaľ to niekto prečíta, prosím neodsudzujte ma.
Rozpoviem vám príbeh...
Tento príbeh, je však iný. Nemá svoj začiatok, svoju zápletku a ani len svoj koniec. Nenútim vás to čítať. Len som to musela napísať.
Začiatkom roku 1994 sa narodilo dievča do, na prvý pohľad, spokojnej a šťastnej rodiny. No šťastie netrvá navždy.
Ako šiel čas a ona rástla a dospievala zanechávala za sebou veľa.
Jej cesta životom nebola nikdy jednoduchá a nikdy nie krásna. Na tejto ceste sa prihodili veci, kedy sa musela vyrovnať so smrťou blízkych či stratou priateľov. To všetko stihla do svojich 11 rokov.
Každý v rodine bol z nej nadšený. Veď predsa bola jediná v rodine, ktorá sa vždy učila na samé jednotky, nikdy nerobila problémy a bola inteligentná. Áno, bola. Vo svojich 12 rokoch bola natoľko inteligentná, že sa rozhodla spraviť obrovskú zmenu vo svojom živote. Prestúpila na inú školu.
Písal sa rok 2006. Tu našla to, čo hľadala. Skutočných spolužiakov, ktorí ju prijali. Nikdy totiž nemala problém so zoznamovaním. Bola šťastná. Po dlhej dobe bola zase šťastná.
Nie nadlho. Jej život sa začal rúcať. Je strašné, keď vám niekto ubližuje, ale ešte strašnejšie je, keď vám ubližuje niekto, kto vám dal život. Rodičia. Pre mnohých je to slovo, ktoré vyjadruje všetku lásku, pokoj a ľudí, ktorí vám vždy pomôžu. Pre ňu však toto slovo znamená strach, ľútosť, zlosť a...nenávisť? Túto otázku si kladie už
4 roky. Je to ozaj nenávisť, čo k nim cíti? Alebo to je len zlosť, ktorá nie a nie prejsť?
Zdá sa, že život si pre ňu prichystal veľmi tŕnistú cestu. Práve pre tento dôvod nevie či má veriť. Rozhodla sa radšej veriť v samu seba. Vraví sa, že najkrajším obdobím pre človeka je detstvo. Áno, bolo by. Ale nie pre ňu. Detstvo musela zanechať za sebou a musela dospieť. Veľmi rýchlo. Prišiel rok 2007, pomaly sa aj blížil k svojmu koncu a v tom...Stačilo len zapnúť televízor v správny čas na správnom programe. Z reproduktorov sa valí neuveriteľne príťažlivý hlas, ktorý pomaly prechádza do kriku. Akoby chcel vykričať všetko zlé so tohto sveta, akoby nastavil životu druhé líce a vyzýval ho, aby si udrel ešte raz. Akoby tento hlas vyjadroval celý jej život, jej pohľad na svet, jej pocity. K hlasu patril aj obraz, obraz človeka, ktorého život nepoznala, dokonca nepoznala ani len jeho meno. No vedela, že tá osoba musí alebo musela trpieť rovnako ako ona. Neskôr zistila, že mala pravdu. Teraz sa snažila všímať si aj prostredie, v ktorom sa ten muž nachádzal. Bolo to veľmi tmavé mieste, plné prachu, ale v strede stál muž odetý v bielom, vyzeral ako pacient. Za ním stál sprievod. Veľmi veľký a tmavý sprievod. Zrazu sa ten spevák nahol a zavesil tomu pacientovi okolo krku medailu. Na obrazovke sa zjavilo MY CHEMICAL ROMANCE - WELCOME TO THE BLACK PARADE. Dievča neváhalo ani minútu a vybehlo do svojej izby. Zaplo počítač a spustilo internet. Presne v ten moment sa zmenil jej život po 3x. Pred jej očami svietila veta: MY CHEMICAL ROMANCE is an American rock band from New Jersey, formed in 2001...
Zo začiatku to pre ňu nebolo až také dôležité. Žila vo svete, kde každý počúval a uznával hip-hop či rap. Ona nie, nikdy tomu nefandila. V jeden deň za ňou prišla najlepšia priateľka a porozprávala jej o jednej skvelej pesničke, ktorú počula vo videu. Tá pesnička sa volala Helena, bola od nejakej skupiny MY CHEMICAL ROMANCE. V ten moment sa dievča usmialo. Ešte v ten deň si túto pesničku našlo a vypočulo. Na druhý deň spoznala pieseň Disenchanted. Medzi tým zistila, že aj jej druhá najlepšia priateľka pozná túto skupinu, poslala jej 2 pesničky The Ghost Of You a I'm Not Okay.
Vtedy nastal čas, zaujímať sa o túto skupinu hlbšie. Ešte stále sa písal rok 2007. V jeden deň, keď vystúpila z autobusu a zamierila do školy, sa jej zazdalo, že na svetelnej tabuli zazrela niečo podozrivo známe. Zahľadela sa tam a tam práve bežal veľký nápis MY CHEMICAL ROMANCE - Športová hala Pasienky, 30.októbra 2007. Ísť či nejsť? Nešla. Uvedomovala si, že ešte nie je dosť stará na to, aby šla. Rodičia by ju pustili. Dokonca už mala myš nastavenú na tlačítku objednať, ale nespravila to. Vtedy nevedela, že to dodnes bude ľutovať.
Rok 2007 pokračoval a blížili sa Vianoce. Záujem dievčaťa sa vypracoval do chvíľkovej závislosti. Aspoň si to myslela. Vyššie ste si prečítali, že dievča muselo skoro dospieť a s dospievaním úzko súvisí aj zodpovednosť. Cítila zodpovednosť za
seba a svoju rodinu, ale začala cítiť zodpovednosť aj za túto skupinu. Veď jej predsa zmenili život, nezaslúžili by si od nej viac pozornosti?
2.12.2007...Možno vám tento dátum niečo hovorí, možno nie. Každopádne je to dátum kedy vznikol jeden blog o skupine My Chemical Romance. Pocit zodpovednosti u toho dievčaťa vzrástol natoľko, že ho založila. Starala sa o neho a začala žiť tzv. virtuálnym životom, do ktorého mohla utiecť z toho skutočného. Jej vzťahy s rodičmi boli čím ďalej tým horšie, preto si našla iný spôsob ako sa vyrozprávať. V ten deň, keď blog vznikol, dievča netušilo, čo všetko zmení. Zmenil veľa...podstatná vec sa stala, keď zavítala na jeden zo svojich spriatelených blogov a všimla si, že autorka mala menší problém so sťahovaním videí z youtube. Keďže dievča vedelo ako na to, napísala majiteľke blogu nech jej napíše na ICQ a že jej pošle program, ktorý na túto vec slúži. Bol to začiatok obrovského priateľstva. Toto priateľstvo trvá dodnes a vlastne sa ešte prehĺbilo. Ďalšia vec, ktorú si dievča zaznačilo do imaginárneho zošitu pod nadpis "Čo mi My Chemical Romance dali"...
Od konca roku 2007, to už nebola len chvíľková závislosť, Bola to každodenná droga. Dievča sa nezmenilo, to nie. Stále je to tá istá osoba. Stále má svoje problémy, stále cíti zlosť a strach aj nenávisť je stále silnejšia. Ale naučilo sa ako to zvládnuť. Naučilo sa čeliť týmto problémom a vysmiať sa im. Naučilo sa pozrieť sa do očí svojím rodičom a povedať im, že jej je ľúto ako dopadli, že jej nezáleží na tom ako skončia a nemieni ich ľutovať, už viac nie. Vysvetlila im, že ich hádky sú zbytočné, pretože ona nikdy nebude stáť ani na jednej strane. Vysvetlila im, že ich problémy riešiť nebude, pretože ona nie je platený psychiater. Vysvetlila im, že je ochotná im pomôcť, ale nemôže to spraviť sama. Jej pomoc však zatiaľ nie je potrebná. Vysmiala sa celej rodine a "poďakovala" im za ich "rady" ako odísť od rodičov a nechať ich samých. Povedzte spravili by ste to? Aj keby vám rodičia ubližovali akokoľvek, aj keby vás matka zbila či zhodila zo schodov, dokázali by ste odísť bez toho, že by ste sa o nich báli? Ja nie. Nedokážem to. Som totiž jediný človek na tomto svete, ktorého ako-tak počúvajú a rešpektujú. Je to akoby ste doma mali dve 3 ročné deti a snažili sa im vysvetliť, že život nie je fér, že smrť patrí k životu spoločne s prehrami a ak neprestanú robiť tú najväčšiu chybu na svete, tak nie len, že prídu o jediné dieťa, ale prídu aj o svoj život. Ale, ruku na srdce, myslíte, že deťom niečo také vysvetlíte? NIE!...
Asi ste si všimli, že ku koncu už nerozprávam o dievčati, ale o sebe. Toto je môj životný príbeh. Každý má svoj a toto je ten môj. Dnes je jeden z tých dní, keď sa zahľadím z okna a poviem si, aký by sme mali krásny život nebyť alkoholu. No podľa mňa môj život je pekný. Aj keď som videla hrôzy, ktoré si neviete predstaviť ani v tých najhorších snoch. Takéto scény nenájdete ani v hororoch, ale ja sa neľutujem, pretože ako vravím mám krásny život. Áno mám, skutočne a nie je dôvod byť nešťastná. Vlastne som ani nikdy nebola. Som optimista od prírody. To ja som tá, ktorá rozosmieva ľudí keď im je najhoršie. Som rodený šašo a tzv. bútľavá vŕba pre každého. Milujem svojich priateľov, svoj život. A milujem My Chemical Romance.
Ešte chvíľku vydržte. Toto je to posledné čo napíšem, sľubujem :D
Môj názor na MCR sa nezmenil, nemení sa a ani sa nezmení. Nie som človek, ktorý odsudzuje druhých bez toho, aby ich spoznal. Ale môžem s určitosťou povedať, že žiadny raper či popový spevák mi nedá viac ako skupina My Chemcial Romance. Páči sa mi na nich, že sú pokaždé iný, Ich hudba sa mení priamoúmerne ich životom. Nikdy so sa neriadila zrovna slovami niekoho iného, ale existuje jeden pán, ktorý napísal I'm not afraid to keep on living, I'm not afraid to walk this world alone...Týmito 2 vetami sa riadim. Môj život vystihujú dokonale s tým rozdielom, že nikdy nie ste tak celkom sám, vždy je tu niekto ochotný pomôcť, aj keď je možno na druhom konci sveta, ale je tu. Život vo svojej podstate je veľmi krátka doba na to, aby sme spoznali všetko dobré, ale aj krátka doba na to, aby sme spoznali všetko zlé. Preto si myslím, že je to tu nakoniec vcelku férové. Čo myslíte? Preto treba žiť každý jeden deň akoby to malo byť vaše posledné dobrodružstvo J Ja sa osobne budem týmto riadiť až do konca svojho života.
neuveriteľne som sa začítala do tvojho života. neviem aké hrôzy si prežila,ale som šťastná s tebou,že veríš v lepší život. My Chem naozaj dávajú nádej,a počuť ich prvý krát bolo ako signál z jasného neba,že vždy tu bude niekto. Ja som ako prvú pesničku počula Helenu. A odvtedy sú pre mňa,tak isto ako si povedala drogou. Súčaťou každodenného života,ktorý robia lepším. Ani ja nemám problém so zoznamoaním sa,no mám to šťastie že mám rodinu ktorá ma lúbi a chápe.
Tie 2 vety,tie slová vyslovené niekým kto kedysi tak trpel dávajú nádej viacerým.
Pomohlo mi prečítať si to, a myslím že viacerých vecia sme si podobné. Aspoň čo sa týka cesty životom...Ktorý dúfam,pre obe,bude stále len lepší :)