Aj vy poznáte ten pocit? Keď tajne dúfate v to, že určité momenty vášho života sa už nikdy nezoapakujú, že tí istí ľudia už nikdy viac nespravia tú istú chybu...? A potom....jedného dňa, sa všetky vaše nádeje zrútia ako domček z karát a vy si uvedomíte aká naivná bola vaša túžba?
Osobne som to zažila...hmm...dva razy, ak k tomu prirátam aj dnešok. Všetko sa rúca a ja pomaly upadám do stavu v akom som bola pred..hmm...rokom. ...Pána, skoro rok vo mne istí ľudia živili plané nádeje, pomaly som dokonca začínala veriť, že sa to už nikdy nestane, že už nikdy nespravia tú istú chybu a zrazu BUM!
Momentálne mám pocit, akoby som stála na kraji útesu, veľmi vysokého útesu, a akoby ma niekto veľmi zľahka posotil, taký nepatrný náraz, že bezstarostný človek, stojaci napríklad na lúke plnej kvetov, by si to posotenie ani nevšimol, ale pre mňa mal tento nepatrný pohyb katastrofálne následky....Práve sa nachádzam uprostred dlhého voľného pádu...a len čakám, do čoho dopadnem, či to bude tvrdá zem, ktorá ma zničí alebo to bude oceán, z ktorého sa dá vyplávať, otriasť sa a ísť ďalej...Ale to sa dozviem asi až ráno, keď tento deň bude z nami a ja zistím, aká je tá krutá realita, ale myslím, že som práve stratila všetku dôveru, ktorú som za ten čas nazbierala...nebolo jej veľa, ale stačilo to na to, aby mi to na čas privrelo oči.
Prepáčte mi tento článok, ale kdesi som to napísať musela...

...I hope so...






















naozaj ma to mrzí slsi... dúfam, že sa to zlepší aj keď nikdy to asi nebude dokonalé.. jediné čo možem povedať je- ak sa potrebuješ porozprávať, dúfam, že vieš, že tu som. držím palce :*