Exkluzívne: Frank Iero o živote po My Chemical Romance

11. července 2014 v 9:43 | Saxana |  Co povedali
preklad: Saxana
source: HERE

FRANK IERO je vyčerpaný: na totálku, pochovaný. Má termíny, ktoré netuší ako stihne; záväzky kde sa len pozrie a ľudí, s ktorými potrebuje hovoriť. Takisto má rodinu, deti, ktorým chce venovať plnú pozornosť a svoju ženu veľmi miluje. Deje sa okolo neho veľmi veľa vecí.



Uprostred toho všetkého mu príde správa. Oznamuje mu, že Weighted, prvý song v rámci jeho prvého sólového albumu, bude v tú noc odvysielaný na Radio One. Je to prvýkrát čo o tom počuje a nevie, čo si o tom myslieť: má byť nadšený, nervózny, v rozpakoch? Jednu vec však vie, jeho Twitter bude hneď potom zaplnený názormi. "Myslím, že chcem proste nejakú reakciu," hovorí. "Dobrú alebo zlú, len nie nič medzi tým."

Momentálne mu nezostáva nič iné, ako zadržiavať dych do 25. augusta, kedy vychádza Stomachaches, jeho debutový album. Vzhľadom na zúrivý život, ktorý viedol ako gitarista My Chemical Romance, kedy musel často čeliť tlaku, by sme mu odpustili, keby bol ohľadom tohto rozruchu trochu opatrný. Ale takto Frank nefunguje. Popravde, ak mu dáte chvíľu, aby nabral dych, je rovnako pravdepodobné, že začne vyšilovať ako to, že si to užije.

Pretože Frank je nervóznej povahy. Vždy bol priateľský, rád sa usmieval a vtipkoval. Keď sa s ním rozprávate, vždy sa podceňuje. No pod tým všetkým je vždy nepokojný. Zvykne sa uchechnúť vždy, keď o sebe povie niečo vážne, malé zahihňanie na odľahčenie toho, čo práve povedal. No to neznamená, že to nemyslí vážne. Pretože pod všetkou tou priateľskosťou je Frank aktívny. A preto sa rád hýbe ďalej, rád tvorí.

Je ťažké spomenúť si, kedy mal naposledy nejakú prestávku. Keď sa stal členom My Chemical Romance, jeho život bol v neustálom pohybe. Aj keď si kapela dala pauzu po The Black Parade a boli na pokraji rozpadu, on bol naspäť na ceste so svojou vedľajšou hardcorovou kapelou Leathermouth. Počas roku a pol od rozpadu My Chemical Romance vydal viacero sólových singlov, bol na tour so svojou hardcorovou kapelou Death Spells, pracoval s Jamesom Deweesom na jeho poslednom Reggie And The Full Effect albume a teraz vydáva svoj prvý sólový album Stomachaches. Nezastavil sa. Je žralok, nemôže prestať plávať.

"Myslím," hovorí. "Viem, že nemôžem prestať. Tri mesiace dozadu som mal veľa voľného času a bol som veľmi, veľmi nešťastný. Teraz nemám vôbec žiadny čas. A aj keď neviem či ma to robí šťastnejším, s istotou viem, že nemám čas byť smutný."


Stomachaches je nahrávka príbehov. Sú o Frankovom živote a životoch ľudí okolo neho. Frank hrá na všetky nástroje okrem bicích - s ktorými mu pomohol Jarrod Alexander, ktorý hral pre My Chemical Romance pred ich koncom. Väčšina albumu - gitary, vokály, polovica bás - bola nahratá vo Frankovej pivnici a, myslím to v dobrom, tak aj znie. V rýchlejších piesňach sa jeho hlas ozýva a zavíja, zatiaľ čo gitary pľujú a mlátia. Oboje, spev a gitary, sú špinavé. Počas krásneho a jemného .stage 4 fear of trying. - kde je počuť len Frankovu gitaru a hlas - počujete skoro neslušnú zraniteľnosť. No všetko to znie zúfalo pravdivo, Frankov hlas v srdci každej piesne, tak ako ste ho nikdy pred tým nepočuli. A spieva o nepokojnosti, ktorú v sebe cítil celý život. Hľadá si v živote miesto a nevie či ho môže nájsť.

"Rozhodne celým albumom prechádza nepokoj," hovorí. "Je to hľadanie toho pocitu, že niekde patríte. Každý z tých príbehov je úplne iný, no všetky ich spája pocit hľadania pokoja. Vybral som príbehy z vlastného života a zo životov ľudí, ktorých poznám a podvedome som ich všetky spojil touto spoločnou témou. Toto hľadanie je niečo s čím bojujem."

Je to niečo, čo ho ovplyvňovalo celý život. Vždy bol niekým, kto si osobne berie obe strany hádok. Aj keď bol najpunk-rockovejším členom My Chemical Romance, časť z neho vždy chcela hrať koncerty vo veľkých arénach. Potom takéto koncerty prišli a on z nich bol tak nervózny a cítil sa tak nepríjemne, že musel brať tabletky, aby bol dostatočne pokojný na odohranie celej show.

Tento pocit rozpoltenia na dve časti je takisto časťou dôvodu tohto hľadania pokoja na Stomachaches. Na jednej strane, chce byť schopný usadiť sa so svojou rodinou a viesť normálny život. No na druhej strane je neúprosné nutkanie niečo vytvárať, pocit, že musí tvoriť hudbu pretože inak je ničím. Preto ani chvíľu pokojne neobsedí, pretože vie, že ak to spraví, je v koncoch.

"Všetko vo mne sa hýbe miliónkrát za minútu. Je to jediná vec, ktorú na sebe naozaj nenávidím - že si nedokážem vychutnať pokoj. Pokoj je u mňa plný strachu o samého seba, nedokážem proste sedieť a nič nerobiť.

"Najväčší problém je udržať kreatívnu časť samého seba a tú rodinnú časť oddelenú, no zároveň prepojenú. Ak moja kreativita nie je uspokojená, nedokážem fungovať ako otec alebo manžel, alebo proste človek, ktorým chcem byť. Úplne ma to zožiera a šaliem z toho.

"Z veľkej časti si želám, aby som taký nebol. Bolo by omnoho jednoduchšie žiť stabilnejší život s normálnym pracovným časom a časom s rodinou. Niekedy si želám, aby to všetko zmizlo a mohol som mať normálny život. To však nie je možné."

Frankov otec a starý otec boli obaja hudobníci. Obaja hrali na bicie a keď bol Frank menší, trávil s nimi večery a noci v jazzových, bluesových a rockových kluboch, pozerajúc ako vystupujú. Bol to romantický, no neistý život. Ak ten večer nemali koncert, nedostali zaplatené. Takže Frankov otec a dedko museli byť usilovní, usilovali sa o prácu, prežívali. Frank túto vlastnosť zdedil - je to ďalší dôvod jeho nepokoja. Takisto to jeho hudbe vštepilo dušu pracujúcej triedy jeho New Jerseyského domova: ak nepracuje, nezarába a tak sa nedokáže postarať o rodinu. Je v tom niečo vznešené.

"Môj otec bol vždy vonku a pracoval, vedel, že sa musí hnať za prácou, pretože to bol jediný spôsob, ako si vytvoriť priestor na prežitie. Muži v mojej rodine, dokonca aj moja mama, vždy pracovali. Nikto nikdy nemal deň voľna - to u mňa v rodine neexistovalo," hovorí Frank. "Nie je to však len o peniazoch, týka sa to aj kreativity. Ak nebudem mať šancu tvoriť, čo budem robiť? Ako sa udržím pri zmysloch? Ako udržím všetko zlé mimo mňa? Ak budem vysedávať na zadku, veci ma budú obchádzať. Ak ma jeden deň nič neinšpiruje, bude o mňa ešte niekto stáť, keď sa inšpirácia vráti? Je to desivé."

Je v tom ale aj niečo viac. Ak Frank len sedí na zadku, zo všetkých tých vecí čím je - stáva sa len otcom. A aj napriek tomu, že každé ráno pije kávu z hrnčeka s nápisom Prvotriedny Otec, nie je to jediná vec, ktorou chce byť. Pretože odkedy mal 11, definoval sa ako hudobník. Takže uprostred hľadania pokoja a miesta na Stomachaches je hľadanie vlastnej identity. So vzrastajúcou a rýpavou kreativitou, ako je tá jeho, Frank vie, že ak nevytvára hudbu, nemôže sa nazývať hudobníkom. A to ho desí zo všetkého najviac.

"Veľmi. Založil som svoju prvú kapelu, keď som mal 11. Ak nie som v kapele, ak nemám pred sebou koncert alebo skúšku, čo budem so sebou robiť?"

Ako sa s ním rozprávam, je mi jasné, že hudba a rodina sú dva hlavné piliere v jeho živote. Je to veľmi ťažké na vyváženie: je oddaný obom.

"Som rozpoltený," hovorí. "Pretože, keď som preč a koncertujem, chcem byť doma a hrať sa s deťmi. Ale samozrejme, že hneď ako prídem domov a som s nimi, začínam sa strachovať, že sedím doma a nič nerobím. Je to nikdy nekončiaci cyklus. Som neustále v úzkosti."

Ako to všetko zvláda?

"Sakra, človeče. Poviem ti, keď na to prídem," povie a unikne mu jedno z tých nervóznych zahihňaní. "Asi sa len proste snažím zahnať tú úzkosť a nenechať ju ovplyvňovať každú jednu chvíľu môjho života, aj napriek tomu sa tam však dostáva. Nútiš sa zostať hore dlho do noci a tvoriť uprostred noci zatiaľ čo deti spia, aby si sa im mohol plne venovať, keď vstanú. A toto opakuješ do zrútenia."

Frank v takejto situácii nikdy predtým nebol. Nikdy nebol pod plnou žiarou reflektorov. Ako člen My Chemical Romance bol gitaristom, ktorý bol len súčasťou celku. Teraz, ako FrnkIero and the Cellabrations. je tým celkom. Aj napriek tomu, že zvládal rozhovory a pozornosť s Leathermouth, tvrdo sa snažil, aby nemusel: najprv chceli hrať v maskách, aby nikto nevedel kto sú. Teraz je však celá pozornosť upriamená na neho a on sa s tým musí vyrovnať.

Či sa mi to páči alebo nie, takto to proste je. Nezáleží na tom či sa mi to nepáči, aj tak to musím spraviť. Jeden z dôvodov prečo som nazval kapelu the Cellabration je, že som úplným opakom.

"Poviem vám príbeh, aby som vám priblížil aký som človek: keď som bol teenager, dozvedel som sa o party a naozaj som chcel ísť. Prišiel som tam a hovorím, 'Kurva, teraz musím hovoriť s ľuďmi.' Takže som sa zdvihol a sedel som v kúte až kým party neskončila. Mám naozaj divný problém so spoločnosťou. Nie je mi to príjemné. No na druhej strane rád píšem piesne a rád ich hrám ľuďom, takže rozhovory sú len nutné zlo."

Spýtam sa ho či si myslí, že to je ťažké a či to ovplyvňuje jeho písanie. Má nutkanie prestať písať o niektorých veciach aby sa vyhol otázkam novinárov?

"Tom," povie, "to je ten zabijak. Sedím u seba v pivnici, píšuc pieseň a potom ma niečo napadne. A poviem si 'O tom písať nemôžem, pretože niekto sa ma na to určite spýta.' Rozhodne mám chvíle, kedy si pomyslím, 'Pravdepodobne by som mal zmeniť túto vetu, pretože mi bude volať Tom a spýta sa ma na ňu!' ale myslím to v tom najlepšom slova zmysle. Musím si ale povedať: 'Choď do prdele, Tom!' a tú vetu tam nechať. S tebou si to vybavím neskôr. Ak sa necháš ovplyvniť takýmito myšlienkami, môžeš rovno skončiť. Pretože toto musí byť poctivé."

Koniec by bol ale pre Franka nemožný. Album ešte ani nevyšiel, no on už uvažuje, čo bude ďalej. Je ako feťák ženúci sa za nejakou hudobnou drogou.

"Keď napíšem dobrú pieseň alebo mám po dobrom koncerte, cítim sa úplne vyčerpane, pretože som zo seba všetko dostal," hovorí. "Ďalší deň je úžasný ... ale potom to prejde. A som naspäť pri myšlienke 'čo ďalej?'"

Ale aj napriek tomu, že už teraz uvažuje čo bude ďalej, o ďalšej hudbe, najprv tu má Stomachaches. Nedúfa v rovnaký úspech ako s My Chemical Romance, nič také.

"Na to ani nemyslím. Keď pomyslím na tour, napadne ma vystupovanie a počúvanie odozvy. Nemám ale vôbec predstavu aká veľká bude."

Čo chce od Stomachaches. je, aby to ľudia počúvali, aby si to pustili k srdcu a cítili v tom niečo úprimné. Ak sa do toho aj zamilujú, nuž, to by bolo skvelé.

"Či mám očakávania? Ani nie," hovorí. "Vlastne, nejaké malé tam sú. Pamätám si, keď som ako mladší hodil na koncerty a, keď ste sa dostali bližšie, zasekli ste sa v zápche a z ostatných áut bolo počuť hudbu a ľudia do toho spievali. Usadil sa vo mne taký pocit, také nadšenie. Bol by som rád, keby sa moja hudba hrala takto, že by ju počúvali ľudia, ktorí sa tešia na koncert. To je úspech, ktorý hľadám."


A kto by si dovolil tvrdiť, že si ho nezaslúži?
 

30 lidí ohodnotilo tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama