SOURCE: www.purevolume.com
The PV Q&A: Gerard Way o návykových látkach -- "Drogy a alkohol boli pre mňa súčasťou širšieho poznávacieho procesu...a našťastie má tá lekcia nezabila."
By Tom Lanham
V čase ako My Chemical Romance vydali album, ktoré sa malo stať ich posledným, a to v roku 2010 (Danger Days: The True Lives of the Fabulous Killjoys), všatka tvorivá radosť frontamana Gerarda Waya bola zničená počas samotného procesu. V roku 2013, víťaz Eisener Award za dielo The Umbrella Academy, opätovne skĺzol k alkoholizmu a depresiám, a...aby sa zachránil, aby zachránil súkromný život s manželkou Lyn-Z a dcérou Bandit...po 12 rokoch ukončil MCR, prestúpil na Britpop a k shoegaze outfitom, ktoré si užíval ešte na umeleckej škole, a vydal sa na sólovú dráhu so svojím hranatým, na gitary sústredeným albumom Hesitant Alien. Vo veku 37 rokov, Way pozitívne ožíva pri pochode "Bureau," a jackhammered "Millions," the Phil Spector-plush "Drugstore Perfume" a "Action Cat," ktorý kombinuje Joy Division, ťažké basové linky s tlieskavými perkusiami a ozajstné riffy. V jednej chvíli si myslel, že bude musieť presunúť svoj klan ďaleko od Los Angeles, aby dosiahol jasnosť a triezvosť. "Ale teraz som rád, že sme to nespravili - som rád, že sme to nevzdali."
Purevolume: Nevrhol sa náhodou niekto na filmové práva The Umbrella Academy?
Gerard Way: Ale áno. Tiež to bola sranda, pretože, ako to už býva, o tých právach sa šepkalo, no všetko to bolo načasované. Ja a Gabriel Ba sme vyhrali Eisener Award a zdá sa mi, že tie filmové práva získal Universal do týždňa , po dohode s Dark Horse. A ako to pri takých veciach býva - prešlo to vývojom,, prekliesnilo si to cestu cez všetky prekážky a myslím, že zišli zo svojich možností. Takže je z toho opäť voľný hráč.
PV: Z tvojho songu "Bureau" mám pocit, akoby bol o chladnokrvnom showbiznise.
GW: Áno, to je. Je o Holywoode, o hudobnom biznise, o filmovom priemysle, o biznise vo všeobecnosti. Skoro som ho aj nazval "The Business. Ale príliš mi to pripomínalo kapelu, ktorú mám rád. A tak som to pomenoval "The Bureau." A naozaj existuje veľa nebezpečných nástrah pre umelca - s tým, čo robíte môžete spraviť veľmi dobrú reklamu, ale musíte byť veľmi opatrný v tom, ako ďaleko zájdete. Pokiaľ je to, čo viete vytváranie vecí, tak sa toho musíte držať. A pokiaľ niekto vytvorí niečo na základe vašej práce, je to super. Ale nikdy by sa nemalo jednať o konečný výsledok. To som sa naučil. A vďakabohu, naušil som sa to skutočne rýchlo.
PV: Čo ešte ťa tento priemysel naučil?
GW: Neviem nakoľko je to platné, ale mám taký pocit, že to, čo som sa naučil je, že pokiaľ robíš niečo naozaj čisté a pokiaľ robíš niečo, v čo skutočne veríš, tak to bude skoro vždy fungovať. Keď dospejete do fázy, kedy sa snažíte predvídať, čo sa vydarí, alebo budete robiť prácu, v ktorú veríte, že je od vás očakávaná, vtedy to celé fungovať nebude. A myslím, že to som sa naučil práve v tomto biznise. Tiež som pochopil, že každý dostane svoj moment, kedy si môže zahrať na VMA a podobných veciach. Ale stále je dosť umelcov, ktorí fungujú aj bez toho. A fungujú vo veľkom. MCR zmizla z amerického radaru, ale stále sme ako kapela na konci hrali na Reading & Leeds festivale pred 70 000 ľuďmi. Teda môžete vypadnúť z radaru, alebo zo zraku verejnosti a pritom stále môžete ostať relevenatný. Pretože, keď ste v tom vždy si myslíte "Oh, toto je to - keď to bude preč, dôležitosť odíte tiež." Ale potom si uvedomíte, že Nie, pokiaľ stále budete robiť veci, v ktoré veríte, navždy zostanete relevantný. Čím viac budete k svojoj práci pristupovať seriózne, tým viac s danou vecou budete narábať ako s so skutočným remeslom, ktorým aj je. Pokiaľ pristupuje k svojej práci s rešpektom, potom vás aj ona rešpektuje.
PV: Tiež exituje také porekadlo, ktoré hovorí "Ak vystúpite do sveta, budete svetom odmenený."
GW: Áno! Odmení vás! Hlavne, ak doň pošlete veci, ak uchováte ten kruh v pohybe. Ak máte veci, čo chcete povedať, a máte umeleckú stránku, tak to tam dajte. Nezhromažďujte to. Nečakajte na správny moment. Jednoducho to spravte. A tiež dajte veci do sveta. Akože, pamätám si, keď som veľmi túžil vyhrať Eisener Award, a dal som to von. Nikomu som to nepovedal, ale bol som veľmi otvorený možnosti, niečo také získať, len aby som získal ten druh energie. A tak som dal do obehu svoju energiu , a nejakým šialeným kozmickým obratom sa to stalo, ja a Gabriel sme vyhrali Eisener za tú knihu. Tak si myslím, žetreba poslať do obehu pozitívnu energiu.
PV: Avšak, ty si zašiel až na samotný okraj priepasti, vlastne si do nej skoro spadol, čo samo osebe, historicky, je často súčasť tvorivého myslenia.
GW: Pre mňa to bolo trochu iné. Pre mňa, drogy a alkohol boli súčasťou procesu učenia sa. A v skutočnosti, jedna z tých zdravších vecí, ktoré som pre seba urobil bolo, že som bol schopný oddeliť návykové látky od umenia. A bol som schpný uvedomiť si, že tieto dve veci nie sú až tak exkluzívne, ako som si spočiatku myslel. Takže, drogy a alkohol boli pre mňa osobne súčasťou väčšieho procesu učenia sa. A našťasie, tá lekcia ma nezabila, ako sa to často stáva iným ľuďom. Mal som šťasie, že som z toho mohol vyťažiť životnú lekciu. Myslím, že je to súčasť mojej cesty. Síce som to využil na svojej dráhe umelca, ale neviem, či sa skutočne jednalo o jej časť, alebo o časť, ktorá by sa tam musela nachdázať.
PV: Bez toho, aby sme zneli morbídne, čo bolo pre teba tým posledným budíčkom?
GW: Jednalo sa o jednoduchú vec. Som človek, ktorý je prirodzene nevyvážený a náchylný k obdobiam ťažkých depresií a obdbiam akejsi intenzívnej mánie. Takže takáto nevyváženosť je pre mňa prirodzená. A drogy to len zhoršili. Takže som už existoval v akomsi tmavom mieste, ale potom prišla noc, kedy som bdel do...no, myslím že som ani nespal. Celú noc som bol na drogách. A cítil som sa tak na dne, ako si len dokážem predstaviť, emocionálne, a cítil som temnotu. A mal som taký pocit "Je to tu. Musím prestať." No, nešlo teda o nejaký násilný budíček, vďakabohu. Bolo to veľmi jemné.
PV: Ale aj tak, treba ti pogratulovať k tomu, že si mal odvahu realizovať tak veľkolepé, teatrické koncepčné albumy, akým bolo aj The Black Parade a The Killjoys.
GW: A realizovať ich bola zábava, aj keď to šlo ťažko. Bolo vždy zábavné spraviť široké gesto a musel si prísť na to, ktoré sú tvoje bitky a ako také gesto spraviť. Ako napríklad teraz, keď sa nejedná o žiaden väčší koncept. Nieto žiadnych skutočných kostýmov, nieto príbehu, nič také nie je. Takže som ten príbeh musel rozpovedať pomocou zvuku a musel som sa uistiť, že aj nástroje na albume sa tiež držia príbehu. A to je to miesto, kde sa nachádza široký koncept - je vo zvuku. Tak som sa k nemu priblížil tentokrát.
PV: Povedal si, že Blur a Britpop kapely boli tvojou veľkou inšpiráciou. Ale ja v tam počujem aj veľa Smashing Pumpkins.
GW: Samozrejme. A to pravdepodobne vďaka fuzz. Jeden z hlavných fuzz pedálov, ktorý som použil na tomto albume bol Russian SovTek Big Muff, čo je vlastne pedál, ktorý vznikol v čase, kedy Pumpkins používali vintage pedál. Znie to teda rozdielne, ale je to ten pedál. A tiež je tu veľa Siemese Dream fuzz. A tiež celý koncept Mellon Collie - ten mal na mňa veľký vplyv, vizuálne. Myslím, že sa jednalo o zábavný čas v hudbe. Pumpkins boli vtedy na takom mieste, kde sa na nich skvele dívalo - kde bolo skvelé byť toho šúčasťou - a fanúšikom.
PV: Na tvojom albume sa nachádza skladba s menom "Maya the Psychic". Už si niekedy konzultoval s médiom?
GW: Nie, nekonzultoval. Ten song je tak trochu o mentálnej chorobe. Je o počutí hlasov. Človek môže byť natoľko mentálne nestabilný, že by dosiahne bod, kedy počuje fiktívne zvuky a fiktívne hlasy, a ja som sa do tohto bodu dostal. Takže zatiaľ čo som sa uzdravoval napadla ma tá vec s médiom, a to natoľko až som si do tej role vložil postavu. Ale v songu je tiež niečo aj o Los Angeles, pretože v LA sú médiá na každom kroku a ľudia od nich, tak trochu, odvíjajú celý svoj život. Napríklad "Dokážem to? Bude to veľké? Aký bude môj život? Budem slávny?" Smutné je, že kultúra skutočne existuje tu...





















